Cesta národa

Národ Izrael – tak, ako aj ľudský novorodenec – sa rodil v krvi a v bolestiach. Izraeliti dostali poverenie obsadiť krajinu, v ktorej pred stáročiami bojovali svoje bitky Abrahám, Izák a Jakob. Ale zem im nepadla k nohám hotová. Museli vybojovať mnohé vojny, kým nazvali krajinu Kanaán svojím domovom.

Mojžiš umrel tesne pred tým, ako Izraeliti vstúpili do tejto zasľúbenej zeme. Ešte v priebehu putovania po púšti Izraeliti obdržali od Boha – okrem Zákona – aj pravidlá, ktorými sa mal riadiť ich život v novej domovine. Je tu otázka, aký bol dôvod, aby vznikol tento národ a aby bol vyčlenený ako zvláštne Božie vlastníctvo?

Pre odpoveď musíme ísť do raja.

Keď Adam a Eva siahli po ovocí zo zakázaného stromu, zmenili sa. V dôsledku toho, čo s nimi urobil ich skutok, museli opustiť rajskú záhradu. Vtedy Boh povedal hadovi – drakovi, ktorý ich naviedol na skutok v protiklade k Božiemu varovaniu: "Nepriateľstvo položím medzi teba a ženu, medzi tvoje a jej potomstvo. Ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu zraníš pätu." Boh týmto výrokom povedal, že príde čas, keď dôjde k rozhodujúcemu stretu medzi bytosťami z rôznych vetiev vedomia: potomok ženy utŕži síce ranu, ale zasadí zdrvujúci úder hadovi - pokušiteľovi. Nosičom tohto zasľúbenia sa stal národ Izrael. Od príchodu Adama a Evy na Zem uplynulo cca 1500 rokov. Od odchodu Izraelitov z Egypta po narodenie zasľúbeného potomka ženy uplynulo cca 1400 rokov. Koniec éry Adamitov – dlhovekých patriarchov bol uzavretý životom spravodlivého potomka Adama – Noacha. Začiatok éry vyvoleného národa je zakotvený v Abrahámovi – pokračovateľovi viery Noacha. Môžeme to znázorniť:

Éra Adamitov sa vyznačovala:

  • rozmachom civilizácie – vznik miest, rozvoj kultúry a obchodu, rozšírenie poznatkov

  • morálnym a mravným kolapsom tej istej civilizácie – rozmach násilia, vymiznutie viery ako mravného kompasu.

Dobu medzi Noachom a Abrahámom by sme mohli nazvať dobou individuálnej viery. Šem, Noachov syn, nasledoval vieru svojho otca a podľa niektorých prameňov stál aj pri formovaní Abrahámovej viery. Zomrel pár rokov pred Abrahámom.

Éra Zákona sa vyznačovala

  • formovaním národa, v ktorého hraniciach sa bude napĺňať Boží sľub o náprave

  • prítomnosťou prorokov – ľudí poverených Bohom strážiť hranice vytýčeného koridoru až po príchod toho, kto rozdrtí hlavu pokušiteľa.

Proroci

Izrael sa napokon vyprofiloval ako kráľovstvo, aj keď pôvodný zámer bol možno iný - teokracia. Ale Izraeliti túžili byť ako iné národy a Boh im to umožnil. Národ, ktorý

  • nebol národom, boli etnickou skupinou v Egypte

  • dostal slobodu bez svojho pričinenia

  • prešiel hlbinami mora

  • žil na púšti 40 rokov

  • dostal Chrám ako priestor vymedzený na stretnutie so Stvoriteľom

  • prijal Zákon z rúk samotného Boha

  • obsadil Kanaán a vytvoril si v ňom domovinu

- tento národ odmietol formu Božej vlády, lebo nechcel byť iný, ako ostatné národy!

Boh priviedol vyvolený národ do zasľúbenej zeme, dokonca súhlasil aj s tým, že budú pod vládou kráľov, ale zrejme vedel, že samotný Zákon a Chrám nebude dostačovať na to, aby národ ostal v hraniciach, ktoré mu boli vytýčené. Preto z času na čas sa v Izraeli objavili proroci.

Prorok v hebrejčine má význam: vidiaci, hovorca/oznamovateľ. Boli to ľudia, ktorých si Boh vyberal a povolal do služby. Neboli to jasnovidci, ani veštci. Boli to ľudia obdarení schopnosťou vidieť za hranice reality. Proroci boli strážcovia hraníc, ktoré mali udržať národ na tej ceste, kvôli ktorej sa z otrokov pretavili do kráľovstva.

Proroci počuli Boží hlas a ich úlohou bolo stať sa hlásateľom tohto Hlasu. Pomazávali aj zosadzovali kráľov, upozorňovali na hrozby straty smeru, ohlasovali budúce udalosti, varovali pred prichádzajúcimi súdmi. Ale najväčší proroci boli tí, ktorí ohlasovali príchod toho, kto rozdrtí hadovi hlavu – Mesiáša, Pomazaného.

Proroci za svoj dar vidieť za hranice našej reality často platili vysokú cenu – niekedy najvyššiu. Neboli to uhladení rečníci, ani diskutéri pri víne. Ich slová mali moc, ktorú do nich vkladal Hospodin a nebolo múdre ich nepočúvnuť.

Stopy prorokov v dejinách vyvoleného národa sú veľmi zreteľné. Napokon – v Biblii sú zachované mená prorokov, ich skutky aj slová. Aj keď dávno mŕtvi, stále k nám cez nich zneje hlas Stvoriteľa.

Posledným mocným prorokom bol muž, ktorý v našom svete privítal zasľúbeného a očakávaného Mesiáša – Ján Krstiteľ.

Share