Inkarnácia
V dejinách nášho sveta sa pred cca 6000 rokmi objavila dvojica, ktorá zásadne zmenila chod dejín. Adam a Eva – ľudia bytostne spojení so Zdrojom. Boli stvorení za tým účelom, aby mohli mať osobný vzťah so svojím Stvoriteľom. Boli to bytosti vznešené, majestátne až do chvíle, kedy sa rozhodli vziať si viac, než im bolo dané. Z veľkej výšky sa padá veľmi hlboko. Aj pád Adama a Evy bol hlboký. Stratili spojenie so Životom, stratili svoj domov – raj, stratili svoju identitu. Ale Božia láska im dala jednu nádej: príde Ten, kto napraví to, čo sa pri páde zlomilo a otvorí im cestu späť.
Prešlo cca 4000 rokov – z hľadiska vesmíru nebadateľný okamih. Z hľadiska ľudí na Zemi sú to veky. A z hľadiska očakávajúcich je to naplnenie času.
Takmer každý prorok v starovekom Izraeli hovoril o príchode Mesiáša – Pomazaného - Vykupiteľa – Záchrancu. On mal napraviť to, čo sa v raji pokazilo. V priebehu stáročí sa obraz Mesiáša zdeformoval do obrazu politického vodcu, ktorý pozdvihne izraelské kráľovstvo. Preto, keď prišiel, vyvolal sklamanie a rozčarovanie v mnohých srdciach.
Boh v raji zasľúbil, že potomok ženy rozdrtí pokušiteľovi hlavu. V raji bola len jedna žena, ktorá ale neporodila sľúbeného Záchrancu. Až o 4000 rokov neskôr sa v línii rajskej ženy objavila Mária, ktorá priviedla na svet očakávaného Mesiáša. Mária – Mirjam mu dala meno Ješua. Je to skrátená forma mena Jehošua, čo znamená Pán je naša spása. Kto to vlastne bol?
Prorok Izaiáš hovoril pred cca 740 rokmi o tejto neuveriteľnej udalosti:
"Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný; na jeho pleciach spočinie kniežatstvo, jeho meno bude: Predivný radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja."
O čom hovoril Izaiáš:
dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný – kto je to, kto hovorí "nám"? Ide o tých, ktorí čakali na toto dieťa. Čakali, že príde ten, koho príchod Boh zasľúbil. A týchto čakajúcich nebolo veľa,
toto dieťa bude mať zaujímavé mená:
predivný radca – radca má byť múdry, rozhľadený; predivný – taký, ktorý je nepochopiteľný, nedá sa zaradiť do systému,
Mocný Boh – označiť takýmto menom ľudské dieťa je veľká trúfalosť, iba ak – by to bola pravda. To potom ale znamená, že syn, ktorý bol očakávaný a Mocný Boh je jedna a tá istá osoba.
Otec večnosti – toto pomenovanie prekračuje bežné chápanie. Ako môže byť človek nazvaný Otcom večnosti? Človek, ktorý je pod vládou času, ktorého skôr či neskôr čaká smrť? Jedine, ak tento človek má moc smrť poraziť a podrobiť si ju,
Knieža pokoja – majestátne meno! Adamovi potomkovia na zemi nemali pokoj. Ich skutok ich oddelil od stavu, v ktorom dovtedy existovali – v úplnom spojení s vedomím Stvoriteľa. Vina nemôže priniesť pokoj. Pokoj príde len vtedy, keď sa vina vyrieši. Preto sa narodil Knieža pokoja.
Apoštol Pavol charakterizuje Ježiša Krista podobne:
"On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva."
Z tohto textu sa dozvieme, že Kristus
je obrazom – manifestáciou Boha. Kto sa na neho pozrie, vidí samotného Boha,
On je prvorodený – nie je stvorený, je zrodený. Boh je duch, a ten, koho poznáme ako Ježiša Krista, je nositeľ tohto Ducha vo forme,
v Ňom bolo stvorené všetko – od Neho pochádzal zámer a realizácia svetov hmotných aj nehmotných, hierarchií moci.
Ale text ide ešte ďalej. Stvorenie bol jeho zámer, ale aj jeho cieľ. A zmysel tohto výroku sa naplno ukáže vtedy, keď sa vráti druhýkrát.
Kristus teda nie je len človek, On je uzlový bod reality, miesto, kde sa vedomie Boha a stvorený vesmír stretávajú. V jazyku našej doby: Kristus je rozhranie, prechodová vrstva medzi nekonečným a konečným.
Prečo takáto bytosť, ktorá je súčasťou Večného vedomia, musela zakúsiť smrť?
Vedomie Adama a Evy sa v okamihu pádu oddelilo od vedomia Stvoriteľa. Nebola to len zmena správania. Bol to zásah do najhlbšej vrstvy ich bytia.
Čo sa vlastne stalo?
Adam a Eva mali ego aj pred pádom. Ego je schopnosť povedať "ja", schopnosť rozlíšiť seba od druhého. Táto funkcia sama o sebe nie je problém. Problém vznikol v momente oddelenia. Keď sa vedomie človeka odpojilo od Zdrojového vedomia, ego sa rozšírilo do celého priestoru vedomia. Prestalo byť jednou funkciou — a stalo sa centrom riadenia. A tým sa zmenila jeho úloha.
Ego, ktoré malo rozlišovať, sa stalo sudcom. Ale nie nestranným sudcom. Sudcom, ktorý vždy rozhoduje v prospech svojho klienta — človeka samotného.
Od tej chvíle si človek určuje, čo je dobré a čo zlé. Nie podľa pravdy, ale podľa seba.
Aby sme pochopili, prečo musel Kristus umrieť, je dôležité pochopiť, v akom režime funguje padlý človek:
nemá spojenie so Zdrojom života, tzn. od svojho zrodenia je v procese umierania – má vymeraný čas
ego, ktoré riadi jeho vedomie, nemá brzdy. Jeho prioritou je vyvýšenie svojho nositeľa v záujme vlastnej sebazáchovy
zlé skutky nie sú hriech – sú dôsledkom oddelenia, ale zároveň narúšajú poriadok stvorenia.
Človek sám z tohto stavu nevie nájsť cestu von. Nemáme v moci zosadiť ego z trónu a už vôbec nie napojiť sa znovu na Zdroj života. Zmenu môže uskutočniť len ten, kto je architektom vedomia a má k nemu prístup – Stvoriteľ – správca systému. Z toho dôvodu sa do stvoreného sveta inkarnoval Stvoriteľ.
Po svojej mame Mirjam bol Ježiš
Kristus plne ľudská bytosť. Ale jeho duch bol spojený s Večným
vedomím. Preto mohol zdôrazňovať: "Ja a Otec sme jedno." U
neho – až do okamihu smrti – nedošlo k oddeleniu vedomia od
Zdroja. Až na kríži nastal moment, ktorý je ťažké
pochopiť.
Ježiš, ktorý žil v neustálom spojení so Zdrojom,
vstúpil do skúsenosti, ktorú dovtedy nepoznal — do pocitu
opustenosti. Jeho výkrik: "Bože môj, Bože môj, prečo si ma
opustil?" nie je slabosť.
Je to okamih, v ktorom na seba berie
to, čo človek prežíva od pádu: oddelenie od Zdroja života.
To, čo Adam zažil nevedome, Kristus prežil vedome. Ako je v Biblii napísané: "(Boh) Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom." Na kríži nešlo len o fyzickú smrť. Bol to zásah do samotného jadra človeka — do falošného centra moci, ktoré si človek vytvoril po páde.
Keby príbeh skončil smrťou, bol by to len ďalší tragický koniec. Zmysel kríža sa ukazuje až vo vzkriesení. Len ten, kto prejde oddelením a smrťou — a vráti sa späť — môže otvoriť cestu aj pre ostatných.
Jedine Boh v tele človeka mohol zažiť oddelenie od Zdroja, smrť a vrátiť sa do života. Ale ten život po vzkriesení už nebol viac oddelený od Božieho vedomia. Nastal reštart celého systému.
Apoštol Pavol píše:
"Prvý človek, Adam, stal sa živou dušou, posledný Adam duchom, ktorý dáva život."
"Lebo ktorých vopred poznal, tých aj predurčil, aby boli podobní obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi."
V realite došlo k niečomu ohromujúcemu. Vznikol nový vzor bytia, ktorý
je kompatibilný s Bohom
nepodlieha smrti
existuje v hmote aj za jej hranicou
nesie telo človeka.
Ježiš Kristus priniesol ľuďom novú šancu, ale zároveň sa stal novým typom existencie. Stvoriteľ vstúpil do sveta, ktorý vytvoril a stal sa jeho súčasťou – natrvalo. Súčasne túto možnosť otvoril pre každého, kto chce vstúpiť do tejto reality.