Ježiš Kristus

Osoba Ježiša Krista je v našej kresťanskej kultúre každému známa. Kým bolo v dejinách náboženstvo hlavnou ideológiou spoločnosti, každý človek v kresťanskom svete na otázku: Kto je Ježiš Kristus? vedel odpoveď: Je to Spasiteľ, Boží Syn. Dnes by na tú istú otázku prišli rôzne odpovede:

• Bol to dobrý človek.

• Bol guru.

• Bol to Spasiteľ (- aj keď celkom tomuto výrazu dnešný človek nerozumie, ale v kostoloch to tak hovoria farári).

• Bol to židovský rabín

• Vôbec neexistoval...

Ak máme pochopiť, kto naozaj bol ten, koho nazývame Ježiš Kristus, musíme sa vrátiť do našej minulosti.

Pád do hriechu

Boh – Ten, ktorý je večný, nemá formu ani tvar, je rozprestretý v celom svojom stvorení – stvoril na konci všetkých svojich diel Adama, človeka, ktorého umiestnil v nebeskej oblasti do rajskej záhrady a prizval ho, aby sa zúčastnil aktu stvorenia. Neskôr mu dal životnú partnerku, ktorú Adam nazval Eva (hebr. Chava). Títo dvaja boli v stálom kontakte so svojím Stvoriteľom, učil ich, viedol ich a pripravoval ich na to, aby sa svojím časom zhostili účelu svojho stvorenia. Ale títo majestátni a mocní ľudia zradili dôveru svojho Otca, vzbúrili sa proti Nemu a stratili všetko – aj zmysel svojej existencie a prepadli stavu hriechu (= oddelenia sa od Zdroja života). Už viac nebol dôvod, aby boli. V Biblii je výrok: "Odplatou za hriech je smrť". Vtedy, keď odmietli Stvoriteľa, mali zaniknúť. Ale Boh je nielen všemohúci, ale aj milujúci. A ako otec, ktorý z hĺbky svojej bytosti miluje svoje dieťa a urobí všetko pre jeho záchranu, tak konal aj nebeský Otec.

Východisko

Za to, čo Adam a Eva urobili, museli zomrieť. O tom nebolo pochýb. Hriech je nezlučiteľný so základnou charakteristikou Boha – so svätosťou. Tieto dva stavy nemôžu existovať súčasne. Ale zároveň láska Otca hľadala možnosť, ako svoje deti zachrániť. A tá možnosť sa objavila: zomrie miesto nich! Ale ako môže Boh, ktorý je Zdrojom života, Stvoriteľom všetkého, umrieť? To je nemožné. Ak by aj mohol Zdroj života prestať existovať, zaniklo by všetko, čo On stvoril. A tak Stvoriteľ našiel riešenie: časť seba samého vloží do ľudskej bytosti – Adamovho potomka a v takejto forme položí svoj život za svoje deti. Ale zároveň ako Boh, ktorý sa v tom ľudskom tele manifestoval, vstane z mŕtvych! Tak sa aj stalo.

Realizácia plánu záchrany

Žene Mirjam (= Mária) sa pred 2000 rokmi narodilo zvláštne dieťa. Vzniklo bez mužskej spermie, ale po matke bolo priamym potomkom Adama a Evy. Druhá polovica jeho DNA bola doplnená Bohom a preto sa toto dieťa v dospelosti nazývalo ako Ješua ben ha-Adam – Ježiš, syn toho Adama, tak aj Ješua ben ha-Elohim – Ježiš, syn Stvoriteľa. V ňom bola moc Boha do takej miery, do akej to bolo schopné ľudské telo zvládnuť. Ježiš bol potomkom Adama a zároveň bol "synom" Boha. Alebo – ako to vtedajší farizeji správne pochopili, Ježiš bol Boh, zjavený – manifestovaný v ľudskom tele. Iba takýmto spôsobom mohol Stvoriteľ zachrániť svoje deti.

Keď bol Ježiš, syn Mirjam, ukrižovaný a jeho telo zomrelo, začal kolabovať vesmír. V Biblii čítame, čo sa dialo v okamihu smrti Božieho Syna: keď bolo dvanásť hodín napoludnie, Slnce sa zatmelo a nastala tma na celej zemi až do tretej hodiny popoludní; zem sa triasla, skaly pukali; hroby sa otvárali a mnohé telá zosnulých svätých vstali, vyšli z hrobov a po Jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým. Pokiaľ by Ježiš nedokázal poraziť smrť a zostal by uväznený v jej ríši, náš svet by zanikol už pred 2000 rokmi. Ale ako manifestácia Boha mal silu a moc poraziť smrť a vstať z mŕtvych!

Touto svojou obeťou Ježiš Kristus – Mesiáš Izraela vzal na seba trest Adama, zomrel miesto neho a vstal z mŕtvych, aby každý, kto mu odovzdá svoj život, mohol prijať odpustenie a očistenie od hriechu a stať sa znovu Božím dieťaťom. Iným slovom: znovu sa narodiť – ale nie do tohto sveta, ale do Božieho kráľovstva.  

Posledné chvíle

Ježiš Kristus sa narodil ako človek, aby mohol priviesť potomkov Adama a Evy späť do ich domova. On, Boh v ľudskom tele, vedel, akú cenu musí zaplatiť. On, ktorý je večný, ktorý je manifestáciou Stvoriteľa, musel položiť svoj život, aby tí, ktorých tak nesmierne miluje, tí, ktorí Boha zavrhli, mohli znovu ožiť a stať sa Jeho partnermi vo večnosti. Aké boli posledné chvíle Božieho Syna?

V Judsku sa pomaly schyľovalo k Veľkej noci. Ježiš vedel, čo to pre neho znamená: prišiel jeho čas. Aj keď vedel, že celá jeho existencia v ľudskom tele na tejto planéte od začiatku smeruje k tejto jedinej udalosti, cítil vo svojej duši zovretie. Zatiaľ je tu – medzi svojimi priateľmi, medzi ľuďmi, ktorí ho milujú, ale o krátky čas ostane sám, opustený a zradený človekom, ktorého si vybral za svojho učeníka.

Začína sviatok nekvasených chlebov. Spomienka na čas, keď si celý národ pripomenie vyslobodenie z otroctva v Egypte. Vtedy, v ten deň, každý potomok Abraháma, Izáka a Jakoba zabil ovcu alebo kozľa a krvou zvieraťa pomazal veraje svojich dverí. Mäso zvieraťa sa upieklo a celá pospolitosť, každá rodina jedla toto pečené mäso spolu s nekvasenými chlebmi a horkými zelinami. Pritom všetci boli nachystaní na dlhú cestu – na odchod z Egypta do zasľúbenej krajiny. V tú osudnú noc prešiel egyptskou zemou anjel smrti a navštívil každý dom, ktorý nebol poznačený krvou. Vtedy, v tú hroznú noc zahynulo v Egypte všetko prvorodené, či to boli deti Egypťanov alebo zvierat. Jediní, koho anjel preskočil, boli domy otrockého národa poznačené krvou zabitého zvieraťa. Smrť neobišla ani faraónovu rodinu. Zahynul prvorodený princ, ktorý sa narodil, aby vládol najmocnejšiemu národu v histórii zeme.

Teraz, v tejto chvíli sa má história zopakovať. Ibaže nebude preliata krv zvieratka, ale človeka.

Ježiš sa otriasol, aby zahnal temné myšlienky a vrátil sa do danej chvíle. Obrátil sa na svojich žiakov:

"Choďte do mesta a tam vás stretne človek, ktorý bude niesť krčah vody. Choďte za ním a pánovi domu, do ktorého vojde, povedzte: "Učiteľ ti odkazuje: Kde je miestnosť, v ktorej budem s učeníkmi jesť veľkonočného baránka?" A on vám ukáže zariadenú a pripravenú veľkú hornú sieň. Tam nám nachystajte slávnostnú večeru."

Keď prišiel čas večere, už bolo všetko pripravené. Ježiš so svojimi nasledovníkmi zasadli v krásnej sieni sláviť veľký sviatok - Pesach. Táto večera sa do našej histórie dostala pod názvom Posledná večera.

Ježiš sedel v kruhu priateľov a vysvetľoval im ešte niektoré dôležité veci. Všetko ostatné im už ozrejmí Svätý Duch, keď príde na Zem po tom, ako ….. bude obetovaný baránok. Potom vzal zo stola chlieb a požehnal ho. Rozlomil ho, poobzeral sa po svojich spolustolovníkoch, podal im ten chlieb a povedal: "Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku."

A podobne vzal po večeri kalich a povedal: "Pite z neho všetci, lebo toto je moja krv, krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov."

Učeníci nechápali. O čom to ich majster a učiteľ hovorí? Ale najšokujúcejšie bolo to, čo po večeri slávny učiteľ urobil. Vstal od stola, odložil si vrchný odev, vzal si zásteru a opásal sa. Potom nalial do umývadla vodu a začal umývať učeníkom nohy a utierať ich zásterou, ktorou bol opásaný. Peter pobúrene vyskočil.

"Pane, ty mi chceš umývať nohy?"

Ježiš mu s láskou odpovedal: "Teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš."

Nie, Peter nechápal a ani nemohol pochopiť. Ešte nie. Jeho vznetlivá povaha sa prejavila v slovách: "Nikdy mi nebudeš umývať nohy!" Ježiš sa snažil vysvetliť Petrovi, že to, čo robí, je veľmi dôležité pre jeho život: "Ak ťa neumyjem, nebudeš mať so mnou podiel."

Peter síce aj naďalej nechápal majstrovo konanie, ale na to, že ich majster a učiteľ často hovorí a koná niečo, čo oni nechápu – na to už bol zvyknutý. Ale pochopil aspoň toľko, že umytie nôh nejako súvisí s participáciou na Ježišovom živote. A to teda chce celou dušou! V návale emócií zvolal: "Pane, teda nielen nohy, ale aj ruky a hlavu!" - chcem všetko, všetko! Ale Ježiš sa ho snažil udržať pri triezvom myslení a odpovedal mu: "Ten, kto sa okúpal, sa už nepotrebuje umývať, iba ak nohy; inak je celý čistý."

Keď im všetkým umyl nohy a obliekol si znovu vrchný plášť, posadil sa na svoje miesto pri stole a povedal im: "Uvedomujete si, čo som vám teraz urobil? Vy ma nazývate Učiteľom a Pánom, a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som vám teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy, aj vy si máte navzájom umývať nohy. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili tak, ako som urobil ja vám." Toto bola posledná lekcia o pokore a čistote.

Skôr, ako skončila slávnostná večera, Ježiš prezradil svojim učeníkom ešte jednu dôležitú vec, aby sa ako-tak pripravili na to, čo príde.

"Veru, veru vám hovorím: Jeden z vás ma zradí."

Všetci ostali v rozpakoch. Pozerali jeden po druhom a rozmýšľali, o kom je reč. Peter pokynul na jedného z učeníkov, ktorý bol najbližšie k Ježišovi, aby to skúsil zistiť. Ten sa priklonil k majstrovi a spýtal sa ho: "Pane, kto je to?"

Ježiš mu odpovedal: "Ten, komu podám namočený krajec."

Namočil krajec chleba a dal ho Judášovi, synovi Šimona Iškariotského. A po tej skyve vošiel do Judáša satan. Ježiš videl, čo sa deje a povedal Judášovi: "Čo chceš urobiť, urob čím skôr."

Povedal to nahlas, ale nikto z prítomných netušil, o čom hovorí. Niektorí si pomysleli, že posiela Judáša nakúpiť niečo k sviatku, keďže Judáš bol pokladníkom a mal pri sebe peniaze. Judáš zrejme tiež dúfal, že jeho učiteľ nevie, aké má úmysly a so sklonenou hlavou opustil hodovnú sieň. Judáš miloval peniaze a nebolo mu veľmi po chuti, ako sa z mešca, ktorý pri sebe nosil, míňali peniaze na chudobných. Musel v sebe už dlho nosiť zášť a nespokojnosť a táto nezdravá láska k peniazom ho napokon doviedla až k tomu, že bol ochotný zradiť človeka, ktorého väčšina národa mala buď za proroka alebo priamo za očakávaného Mesiáša. Judáš odišiel zo spoločnej večere, vyhľadal veľkňazov a dohodol sa s nimi, že im Ježiša zradí. Spokojnosť bola na oboch stranách: veľkňazi konečne našli spojenca z bezprostrednej blízkosti Ježiša a Judáš mal znovu čo odložiť do svojho mešca.

Po Judášovom odchode ešte celá skupinka počúvala posledné vyučovanie svojho učiteľa a keď už noc pokročila, ukončili hodovanie a so spevom na perách odišli na Olivový vrch. Ježiš vedel, že jeho čas sa dramaticky skracuje a chcel pripraviť svojich priateľov na nadchádzajúce udalosti. Povedal im: "Vy všetci tejto noci odpadnete odo mňa, lebo je napísané: 'Udriem pastiera a stádo oviec sa rozpŕchne.' Ale keď vstanem z mŕtvych, predídem vás do Galiley ." Na to sa znovu ozval Peter: "Ak by sa aj všetci pohoršili na tebe, ja sa nikdy nepohorším!" Peter si nedokázal predstaviť situáciu, ktorá by ho donútila zradiť svojho milovaného učiteľa. Ale Ježiš vedel, aký šok čaká jeho priateľov. Vedel, ako nebudú chápať, čo sa vlastne deje a povedal Petrovi: "Veru, hovorím ti: Tejto noci skôr, ako kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš."

Nebola to výčitka, len skonštatovanie toho, čo bude. Ale Peter si bol istý svojimi pocitmi a láskou k Ježišovi a v jeho mysli nebolo miesto pre takú možnosť, ako si to práve vypočul. Rázne sa ohradil: "Ani keby som musel s tebou zomrieť, nikdy ťa nezapriem!"

Podobne hovorili aj všetci ostatní učeníci. Ježiš na nich pozeral pohľadom toho, kto vie, aké je srdce človeka klamlivé. Vedel, že strach dokáže zmeniť aj ten najlepší úmysel.

Na Olivovom vrchu Ježiš oddelil Petra a Jakoba a Jána - bratov Zebedeových od ostatných a vzdialil sa s nimi na miesto, nazývané Getsemane. Potreboval modliť sa, posilniť sa v prítomnosti svojho Otca, aby zvládol úlohu, ktorá bola pred ním. Svojim trom nasledovníkom, ktorých si vybral, povedal: "Moja duša je smutná až na smrť. Ostaňte tu a bdejte so mnou!" Potreboval ich modlitby, ich podporu. Ale tí traja to nezvládli.

Ježiš popošiel trochu bokom od priateľov, padol na tvár a volal k Bohu: "Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty." Ježiš sa bál. Bál sa toho, do čoho išiel. Každý človek má strach zo smrti. Prečo sa však smrti bál Boží Syn?

V prípade Ježiša Nazaretského nešlo o "obyčajnú" smrť. Jeho smrť je zástupná obeť za Adama, trest za Adamovu vzburu, za jeho pád a odvrátenie sa od Hospodina. Ale nejde len o Adama, ale o všetkých jeho potomkov. Ak Ježiš položí svoj život, Adamove deti budú mať možnosť vrátiť sa k Otcovi v nebi. Znova sa môžu stať Božími deťmi; budú očistení od hriechu Ježišovou preliatou krvou. Túto zástupnú smrť môže podstúpiť jedine Ten, kto je súčasne synom Adama ale je natoľko mocný, aby mohol smrť poraziť a vrátiť sa. Ježiš je ben ha-Adam – syn Adama a zároveň ben ha-Elohim – Syn Boha. On jediný zo všetkých existujúcich bytostí môže položiť život a zase si ho vziať späť a vyslobodiť svojich bratov zo zahynutia.

Ježiš vstal zo zeme a išiel za Petrom, Jánom a Jakobom. Našiel ich spať. Pozrel na spiaceho Petra, zobudil ho a povedal mu: "Šimon, spíš? Ani len jednu hodinu si nevládal bdieť? Bdejte a modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia. Duch je síce ochotný, ale telo slabé." Zahanbený Peter ho zrejme uisťoval, že už bude bdieť. Ježiš sa znovu vzdialil od nich a modlil sa podobne, ako pred chvíľou. Jeho vnútorný zápas bol tak obrovský, že došlo k pretrhnutiu kapilárnych ciev, ktoré zásobujú krvou potné žľazy a Ježiš potil krv. V tejto osudovej chvíli sa pri ňom objavil anjel a posilňoval ho.

Po nejakom čase sa Ježiš znovu vrátil k učeníkom, ktorých našiel v hlbokom spánku. Pozobúdzal ich so slovami: "Ešte spíte a odpočívate? Dosť už. Prišla hodina a hľa, Syna človeka už vydávajú do rúk hriešnikov. Vstaňte, poďme! Môj zradca sa priblížil." Ešte poriadne ani nedohovoril a objavil sa Judáš s čatou vojska a služobníkmi najvyšších kňazov a farizeov. Učeníci zdesene pozerali, čo sa to deje. Judáš prišiel k Ježišovi a pobozkal ho. Bolo to znamenie pre zástup, ktorý s ním prišiel. Ježiš sa na neho pozrel a smutne sa ho spýtal: "Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?"

Judáš so sklonenou hlavou odstúpil od neho bokom, aby dal miesto vojakom. Ježišovi učeníci prežívali najhoršiu nočnú moru. Ešte pred pár dňami ich majster vchádzal do Jeruzalema ako kráľ, všetci jasali nad ním a teraz ho idú zajať?!

Ježiš sa pozrel na vojakov a spýtal sa: "Koho hľadáte?"

Odpovedali mu: "Ježiša Nazarejského."

Ježiš na nich pozrel a pevným hlasom povedal: "Ja som!"

Keď to nepriateľská skupina začula, cúvli a popadali na zem. Služobníci veľkňazov vedeli veľmi dobre, čo práve Ježiš povedal. V minulosti, keď Boh poslal Mojžiša, aby vyviedol potomkov Abraháma, Izáka a Jakoba z Egypta, povedal Mojžišovi: "Izraelitom povieš: 'Ja som' ma poslal k vám." Tento titul Stvoriteľa poznal každý Izraelita. A teraz pred nimi stojí muž, ktorý robí zázraky, kriesi mŕtvych, učí o veciach Božieho kráľovstva a hovorí, že je "Ja som"!

Ježiš sa na nich znovu obrátil s otázkou: "Tak koho hľadáte?"

Odpoveď bola tá istá: "Ježiša Nazarejského."

Ježiš im odpovedal: "Povedal som vám, že ja som. Ak teda mňa hľadáte, nechajte týchto odísť."

Ale toto už bolo na Šimona – Petra veľa. Vytiahol meč, ktorý mal so sebou a rozmáchol sa. Podarilo sa mu odťať pravé ucho Malchusa, sluhu najvyššieho kňaza. Ježiš zakročil, aby Peter nenarobil ešte viac problémov: "Daj svoj meč na jeho miesto! Lebo všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú. Alebo si myslíš, že by som nemohol poprosiť svojho Otca a on by mi hneď poslal viac ako dvanásť plukov anjelov? Ale ako by sa potom splnili Písma, že sa to tak musí stať? " povedal Petrovi a dotykom ruky uzdravil Malchusovo ucho. Potom sa obrátil k zástupu, ktorý ho prišiel zajať. "Vyšli ste s mečmi a kyjmi ako na zločinca, aby ste ma zajali. Deň čo deň som sedával a učil v Chráme, a nezajali ste ma. Ale toto je vaša hodina a moc temna."

Vtedy ho opustili všetci učeníci a zhrození utiekli.

Zástup chytil Ježiša a odviedli ho ku Kaifášovi, najvyššiemu kňazovi. Tam už boli zídení zákonníci a starší. Boli dávno rozhodnutí, že Ježiš musí zomrieť, len bolo treba nájsť vhodné obvinenie. Mnohí síce proti nemu falošne svedčili, ale ich svedectvá sa nezhodovali. Potom vstal najvyšší kňaz a opýtal sa Ježiša: "Či nič neodpovieš na to, čo títo svedčia proti tebe?" Ale on mlčal a nič neodpovedal. Veľkňaz sa ho znova pýtal: "Si ty Mesiáš, syn Požehnaného?"

A vtedy Ježiš povedal: "Áno, ja som, a uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať s nebeskými oblakmi."

Vtedy roztrhol najvyšší kňaz svoje rúcho a konečne mohol povedať: "Načo ešte potrebujeme svedkov? Počuli ste to rúhanie! Čo na to poviete?" Na to všetci kričali, že si zasluhuje smrť. Konečne mali v moci toho, ktorý im nedával spávať. Vedeli, že robí zázraky, dokonca dokázal robiť zázraky, o ktorých náboženskí vodcovia vedeli, že okrem Mesiáša ich neurobí nikto. Ale nezáležalo na tom, čo Ježiš robil, alebo čo učil. Vstupoval do ich svedomia, chcel od nich pokánie, zmenu myslenia a hodnôt – a na to nemôžu nikdy pristúpiť. V elite národa sa prevalila obrovská vlna nenávisti. Niektorí naňho začali pľuť, zakrývali mu tvár, bili ho po hlave a kričali naňho: Prorokuj! A aj sluhovia ho začali udierať po tvári.

Peter po zajatí Ježiša nenápadne nasledoval zástup do dvora najvyššieho kňaza. Posadil sa k ohňu, aby sa trochu zahrial. Tu ho zbadala akási slúžka, ako sedel pri ohni, dobre si ho obzrela a povedala: "Veď tento bol s Ním!" Ale on zaprel a povedal: "Žena, nepoznám ho." O chvíľu si ho všimol iný a povedal: "Aj ty si z nich." Ale Peter odpovedal: "Človeče, nie som." A keď prešla asi hodina, ktosi iný tvrdil: "Veru, aj tento bol s ním, veď je aj Galilejčan." Ale Peter mu odpovedal: "Človeče, neviem, čo hovoríš."

A vtom, kým ešte hovoril, zaspieval kohút. Tu sa Peter rozpamätal, čo mu povedal Ježiš: "Skôr, ako kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš". Zdvihol sa, vyšiel von a žalostne zaplakal.

Ježiša odviedli od Kaifáša do vládnej budovy. Bolo včasne ráno. Pilát, ktorý bol v tom čase rímsky prefekt provincie Judea, vyšiel k nim a spýtal sa ich: "Akú žalobu máte proti tomuto človeku?" Kňazi mu odpovedali: "Keby tento človek nebol zločinec, neboli by sme ti ho vydali." Pilát pochopil, že zase riešia niečo ohľadne svojho náboženstva. S týmto nechce mať nič spoločné. Obrátil sa ku kňazom : "Vezmite ho vy a odsúďte podľa svojho zákona." Ale Židia sa odvolávali na platné zákony: "My nesmieme nikoho zabiť." Týmto jasne povedali, aký má byť výsledok súdu. Pilát sa dostal do nepríjemnej situácie. Vrátil sa do vládnej budovy, predvolal si Ježiša, chvíľu si ho premeriaval a opýtal sa ho: "Ty si kráľ Židov?"

Ježiš mu pokojne odpovedal: "Hovoríš to sám od seba, alebo ti to o mne povedali iní?" Pilát sa ohradil: "Vari som ja Žid? Tvoj národ a veľkňazi mi ťa vydali. Čo si vykonal?" Ježiš vedel, že Pilát nič proti nemu nemá a odpovedal mu: "Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa za mňa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je odtiaľto."

Pilát sa na neho so záujmom pozrel a spýtal sa: "Tak predsa si kráľ?" Ježiš odpovedal: "Ty hovoríš, že som kráľ. Ja som sa nato narodil a nato som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počuje môj hlas." Pilát skepticky pokýval hlavou a povedal: "Čo je pravda?!" Bolo mu jasné, že tento pred ním nie je žiadny zločinec. Tak, ako predpokladal – ide o náboženské nezhody. Znovu sa vrátil k Židom a vyhlásil pred nimi: "Ja na ňom nenachádzam nijakú vinu. Je však u vás zvykom, že vám na Veľkú noc prepúšťam jedného väzňa. Chcete teda, aby som vám prepustil kráľa Židov?"

Vedel, že ho vydali na súd zo závisti. A dokonca ešte keď sedel na súdnej stolici, poslala k nemu jeho žena s odkazom: Nemaj ničoho s tým spravodlivým, lebo som dnes vo sne mnoho trpela pre neho. Ale zhromaždený dav kričal: "Nie toho, ale Barabáša!" Barabáš bol lupič. Pilát sa ich znechutene spýtal: "Čo teda mám urobiť s Ježišom, zvaným Kristom?"

Na to mu všetci s krikom odpovedali: "Ukrižovať ho!" Ale vladár sa ich znovu spýtal: "A čože zlého učinil?" Ale oni ešte väčšmi kričali a hovorili: "Ukrižovať ho!" Nato Pilát kapituloval, vzal Ježiša a dal ho zbičovať. Vojaci zo zábavy uplietli z tŕnia korunu a vtlačili ju Ježišovi na hlavu; obliekli ho do purpurového plášťa, prichádzali k nemu a s posmechom ho zdravili: "Buď pozdravený, kráľ Židov!" A aby zábava neochabovala, bili ho po tvári. Potom Pilát znova vyšiel pred dav a povedal: "Pozrite, vediem vám ho von, aby ste spoznali, že na ňom nenachádzam nijakú vinu." Tu vyviedli Ježiša von s tŕňovou korunou a v purpurovom plášti. Pilát na neho ukázala a vyriekol: "Hľa, človek!"

Len čo ho veľkňazi a ich sluhovia zazreli, kričali: "Ukrižuj! Ukrižuj!" Pilát im povedal: "Vezmite si ho a vy ho ukrižujte! Lebo ja na ňom nenachádzam vinu." Ale Židia mu odpovedali: "My máme zákon a podľa toho zákona musí zomrieť, lebo sa vydával za Božieho Syna." Keď to Pilát počul, ešte viac sa vyľakal. Znova vošiel do vládnej budovy a povedal Ježišovi: "Odkiaľ si?" Ale Ježiš mu na to neodpovedal. Pilát mu spupne povedal: "Ty sa so mnou nerozprávaš? Neuvedomuješ si, že mám moc prepustiť ťa a mám moc ťa aj ukrižovať?"

Ježiš mu odpovedal: "Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora. Preto ten, kto ma vydal tebe, má väčší hriech."

Pilát zrejme pochopil, že tu stojí tvárou v tvár niekomu, kto nie je súčasťou jeho spoločenského systému. Od tej chvíle sa Pilát usiloval prepustiť ho, ale Židia kričali: "Ak tohto prepustíš, nie si cisárov priateľ. Lebo každý, kto sa robí kráľom, protiví sa cisárovi." A to bolo rozhodujúce. Keď Pilát počul tieto slová, vyviedol Ježiša von, posadil sa na súdny stolec, na miesto nazývané Litostrótos, po hebrejsky Gabbata. A keď videl Pilát, že nič neosoží, ale že povstáva ešte väčší rozbroj, vzal vodu, umyl si ruky pred zástupom a povedal: "Som čistý od krvi tohoto spravodlivého; zodpovednosť je na vás! "

A všetok ľud odpovedal a riekol: "Jeho krv na nás a na naše deti!"

Vtedy im prepustil Barabáša a Ježiša nechal zbičovať a vydal ho vojakom, aby ho ukrižovali.

      Bičovanie, ktoré predchádzalo poprave, bývalo tak brutálne, že viacerí odsúdení neprežili ani tento predstupeň popravy. Na konci biča (latinsky                            flagrum), ktorý pozostával z kožených remienkov, bývali časti ostrých kostí, kovové guľky a háčiky, ktoré trhali kožu na obnaženom chrbte a nohách                      a často spôsobovali masívne krvácanie.

Kým sa toto dialo, Judáš prežíval muky. Je pravda, že nesúhlasil úplne so všetkým, čo jeho majster učil a robil a mal pocit, že ho treba zastaviť. A napokon – aj peniaze sa zídu, ale nečakal, ako sa to vyvinie. V mysli sa mu vybavovali spomienky na spoluprežité chvíle, na zázraky, ktorých bol očitým svedkom, na láskavý a pozorný prístup Ježiša ku svojim priateľom …. Judáša zaplavili emócie ako obrovské vlny. Vzal do rúk tridsať strieborných, ktoré mu kňazi dali za zradu. Vošiel do chrámu a hodil krvavé peniaze pred kňazov so slovami: "Zhrešil som! Zradil som nevinnú krv!" Ale kňazi sa mu vysmiali: "To je tvoja vec!" Judáš zúfalo vybehol z chrámu. Nevedel sa vyporiadať s pocitom viny, hanby a zrady. Aby sa zbavil mučivých pocitov, vzal lano a obesil sa.

Ježiša prevzali do rúk rímski vojaci. Pre nich to bol len jeden z mnohých fanatických Židov, príslušník podrobeného národa a podľa toho sa k nemu aj správali. Nešetrili ranami, posmechom, týraním. Keď sa dostatočne vybúrili a z jeho strany nedostali žiadnu odozvu, vyzliekli ho z purpurového plášťa, obliekli ho znovu do jeho rúcha a odviedli ho na popravisko, kde ho čakala jedna z najmučivejších foriem popravy - ukrižovanie. Odsúdený musel niesť na tejto svojej poslednej ceste svoj kríž až do smutného cieľa. Ježiš však bol zrejme v tak zbedačenom stave, že nevládal niesť veľký a ťažký kríž. Vojaci teda chytili a prinútili nejakého pomimo idúceho človeka - Šimona Cyrenenského, aby niesol jeho kríž. Išli na miesto nazývané Golgota.

Za odsúdeným Ježišom kráčalo veľké množstvo ľudí, mužov aj žien. Ženy nariekali a kvílili. Ježiš počul ich nárek, obrátil sa k nim a povedal: "Dcéry Jeruzalema, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo idú dni, v ktorých povedia: Blahoslavené neplodné a životy, ktoré nerodili, prsia, ktoré nekojili. Ľudia vtedy budú volať na vrchy: Padnite na nás! a brehom povedia: Prikryte nás! Lebo ak toto robia na zelenom dreve, čo bude na suchom!"

V ten deň v Jeruzaleme čakali na svoju popravu aj dvaja zločinci a tých viedli s ním aj na popravu. Keď došli na miesto, vojaci priklincovali zápästia a chodidlá odsúdených o drevo a vztýčili tri kríže.

      Tí, ktorých popravovali takýmto spôsobom, prežívali muky. Viseli len na klincoch, ktoré im prerazili telom. Poloha tela na kríži s rozpätými rukami a                  nemožnosťou zaprieť sa nohami pre slabosť alebo bolesti spôsobovala intenzívne bolesti v kĺboch zápästí a pliec a ťažké problémy s dýchaním. Človek,                 povesený na kríži, sa pomaly dusil. Nedostatok kyslíka oslaboval srdce, ktoré nemohlo pumpovať krv do celého tela. Následne dochádzalo k zlyhávaniu               životných orgánov, srdca, strate vedomia a smrti. Smrť prichádzala niekedy rýchlo - po minútach alebo hodinách, ale inokedy pomaly, po troch alebo                 štyroch dňoch alebo viacerých dňoch. Vojaci mohli umieranie urýchliť, čo sa dá paradoxne pochopiť aj ako prejav milosrdenstva. Stačilo založiť dymiacu             pahrebu pod krížom alebo zlomiť holenné kosti na nohách, čím sa dýchacie cesty v dôsledkoch ešte viac zúžili a odsúdenec sa udusil skôr. Nemusel sa trápiť       v bolestiach dlhé dni. Tento trest sa považoval za takú veľkú potupu, že Rím nepopravoval ukrižovaním ľudí s rímskym občianstvom.

Na Golgote stáli vztýčené tri kríže. Ježiš visel na strednom kríži a po jeho pravej a ľavej strane boli povesení dvaja zločinci. Bola tretia hodina dňa (tri hodiny po východe Slnka = našich cca 9.00 hod. ráno). Pilát sledoval celý ďalší priebeh Ježišových posledných chvíľ. Dokonca napísal aj nápis a položil ho na kríž. Či to urobil na priek židovským vodcom, alebo z osobného presvedčenia, nevieme. Ale nad Mesiášovou hlavou na kríži svietili slová: Ježiš Nazarejský, kráľ Židov. Tento nápis čítali mnohí zo Židov, lebo miesto, kde bol Ježiš ukrižovaný, bolo blízko mesta. A bolo to napísané hebrejsky, grécky aj latinsky, aby každý, kto sleduje popravu, rozumel. Najvyšších kňazov tento nápis veľmi iritoval a išli za Pilátom so sťažnosťou: "Nepíš: Kráľ Židov, ale že on povedal: Som kráľ Židov". Ale Pilát im len stroho odpovedal: "Čo som napísal, to som napísal."

Spolu s Ježišom viseli na krížoch aj dvaja zločinci. Jeden z nich ho urážal: "Nie si ty Mesiáš? Zachráň sám seba i nás!" Ale druhý ho zahriakol: "Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? A my spravodlivo, lebo dostávame zaslúžený trest za to, čo sme spáchali, ale Tento neurobil nič zlého." Potom povedal: "Ježiš, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva." A Ježiš mu vtedy povedal: "Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji."

Pri Ježišovom kríži stáli mnohé zo žien, ktoré ho nasledovali. Bola medzi nimi jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleofášova aj Mária Magdaléna. Stál tam aj Ježišov učeník Ján. Keď Ježiš uvidel svoju matku a vedľa nej stáť učeníka, ktorého miloval, povedal matke: "Žena, hľa, tvoj syn!" Potom povedal učeníkovi: "Hľa, tvoja matka!" A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe.

Prešli tri hodiny. Niektorí zo zvedavcov odišli, iní ešte zostávali a čakali – čo ak sa niečo ešte stane? O šiestej hodine (t.j. šesť hodín po východe Slnka – u nás poludnie) zrazu sa začalo stmievať a o chvíľu bola bola tma v celej zemi. O ďalšie tri hodiny – teda okolo deviatej hodiny po východe Slnka, Ježiš zrazu zvolal: "Éli, Éli, lama zabachtani?!" Čo znamená: "Môj Bože, môj Bože, prečo si ma opustil?!"

V tejto chvíli Ježiš, syn Adama, zažil zatratenie. Stav, v ktorom je duša človeka oddelená od zdroja života. V smrteľnom tele tento stav nemôžeme zažiť. Kým dýchame, vždy je možnosť prosiť Boha o záchranu. Ale vo chvíli, kedy duša opustí telo, je rozhodnuté. Ježiš – bytosť, ktorá je totožná s Večným Vedomím, zažila odtrhnutie od podstaty svojej existencie. Keby tento stav ostal nezmenený, zanikol by všetok život.

Ježiš ešte zvolal z posledných síl: "Otče, do tvojich rúk kladiem svojho ducha!" Potom sklonil hlavu a bolo počuť záverečné slová tragédie:

"Dokonané je!"

Boh v tele na Zemi splnil svoju misiu. Syn Adama a Evy položil svoj život, aby zachránil Božie deti. Naplnilo sa to, čo Stvoriteľ pred štyrmi tisícročiami povedal Adamovi a Eve: narodil sa ich potomok, ktorý prišiel, aby rozdrtil hadovi hlavu.

V tomto okamihu začal náš vesmír kolabovať.

Opona v Chráme v Jeruzaleme sa roztrhla napoly. Táto opona bránila tomu, aby nikto z nepovolaných nemohol vstúpiť do najsvätejšej časti Chrámu – do svätyne svätých. Na toto sväté miesto mohol vstúpiť len raz ročne najvyšší kňaz. Ktokoľvek iný by tam vošiel, zaplatil by životom.

Opona v Chráme zastierala vstup do bezprostrednej Božej prítomnosti, do svätyne svätých. Podľa zákona smel len najvyšší kňaz raz v roku vojsť do svätyne svätých, pričom sa musel riadiť zvláštnymi predpismi. Veľkňaz smel vstúpiť za oponu v bielom spodnom rúchu, s krvou obetovaných zvierat. Pofŕkal ňou veko truhly zmluvy a vyslovil pritom Božie meno. Takto sa získavalo odpustenie hriechov pre celý Izrael. Táto opona poukazovala na skutočnosť, že hriech oddelil človeka od Boha a nedovoľuje mu vstúpiť do Božej prítomnosti.

Samotná opona bola umeleckým dielom. Mojžiš dostal od Hospodina presný popis toho, ako mala byť vyrobená. Mala byť zhotovená z modrého a červeného purpuru a zo súkaného ľanu. V tej dobe to boli najdrahšie a najvzácnejšie látky. Na opone boli zobrazení dvaja anjeli – cherubíni. Títo anjeli pripomínali anjelov, ktorí strážili záhradu, aby sa do nej Adam a Eva už viac nemohli vrátiť. Boli to anjeli, ktorí strážili cestu k stromu života.

Opona mala visieť na štyroch stĺpoch, ktoré mali strieborný podstavec. Zároveň mala byť zavesená na zlatých hákoch. Pravdepodobne teda bola dosť ťažká. Jozefus Flavius – židovský historik z prvého storočia hovorí o chrámovej opone, že bola hrubá asi 10cm a ani dva kone zaviazané jeden za jeden kraj druhý za druhý ju nemohli roztrhnúť. V evanjeliách čítame, že opona sa roztrhla "odvrchu až naspodok". Vzhľadom na to, že táto ťažká opona bola asi 18 metrov vysoká, to bol nadprirodzený jav. Človek by ju dokázal – ak by na to mal dostatočnú silu - roztrhnúť len odspodu nahor.

Do ríše mŕtvych odišiel Ten, kto stvoril všetko existujúce.

Apoštol Ján napísal v evanjeliu: "Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. Ten, to Slovo, bolo na počiatku u Boha. Ním povstalo všetko a bez Neho nepovstalo nič, čo povstalo." To, že týmto Slovom je Ježiš Kristus, čítame v Zjavení Jána, kde Ján opisuje Ježiša: "A bol oblečený v rúchu, pokropenom krvou, a jeho meno je: Slovo Božie."

Zem sa začala triasť, skaly pukali, niektoré hroby sa otvárali a telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych, vyšli z hrobov a po Ježišovom vzkriesení prišli do Jeruzalema a mnohí ľudia ich videli. Smrť Božieho Syna privodila rúcanie sa vesmírnych zákonov. Musel Ježiš riskovať zánik všetkého stvoreného?

Syn Adama a Evy zomrel za hriech svojich prarodičov a všetkých ich potomkov. Týmto bola naplnená spravodlivosť zákona. Lebo – ako napísal apoštol Pavol – odplatou za hriech je smrť. Je to zákon, ktorému sa nedá uniknúť. Keby sa tento zákon uplatnil už pri Adamovi a Eve, títo dvaja by zomreli a s nimi by zanikol všetok ich potenciál a celá jedna línia Božieho plánu pre stvorené bytosti by musela byť pretvorená. Nehovoriac o tom, že Boh si neprial, aby tieto Jeho deti zahynuli. Jeho láska k nim je väčšia, ako akékoľvek ich hriechy.