Potopa
O dôvodoch potopy je v Biblii len krátka zmienka. Čítame: "Hospodin videl, že ľudská zloba na zemi je veľká a všetko zmýšľanie ľudského srdca je ustavične naklonené len k zlu. Hospodin oľutoval, že utvoril človeka na zemi a cítil v srdci bolesť. Hospodin povedal: Človeka, ktorého som stvoril, vyhubím z povrchu zeme; počnúc človekom až po dobytok, plazy a nebeské vtáctvo, lebo ľutujem, že som ich utvoril." Čo viedlo Boha k takémuto rozhodnutiu?
Boh videl, že ľudstvo tej doby je zlé, skazené,
nech sa čokoľvek vymyslí, objaví, smeruje to k zlému cieľu,
Boh ľutoval, že stvoril človeka,
Boh sa rozhodol, že tohto človeka odstráni z povrchu zeme.
Aj keď je to len krátka správa, hovorí veľa. Zisťujeme z nej, že všetky objavy tej doby boli produktom ľudí, ktorých pohnútkou bol egoizmus, pýcha, túžba po moci a ovládaní. Archeologické objavy vydávajú svedectvo o tom, že v dobe, kedy sa datuje potopa, existovala v niektorých častiach sveta rozvinutá kultúra – krásne mestá, čulý obchod, umenie na vysokej úrovni. Mnohí autori by to nazvali zvrátenosťou. Lebo len takéto nastavenie spoločnosti mohlo vyvolať tak silnú odozvu z Božej strany.
Svedectvá mimo Biblie
V roku 1914 Arno Poebel identifikoval v nippurskej zbierke Univerzitného múzea v Pensylvánii fragment sumerskej klinopisnej tabuľky, ktorý obsahoval príbeh o potope sveta. Je v ňom veľa medzier a nečitateľných miest, ale aj tak sa v nej dá rozlúštiť správa o veľkej povodni, ako aj o arche a zachránenom mužovi, ktorý v tomto spise nesie meno Ziusudra. Ide pravdepodobne o sumerského panovníka v starovekom meste Nippur. Záznamy na klinopisnej tabuľke znejú:
Stretli sa strašlivé
búrky, koľko ich je,
A rozbesnela sa všeničiaca potopa.
Keď
sedem dní a sedem nocí
Priam katovali vzduté vodstvá
zem,
Mohutná archa zmietala sa vo víchrici na ozrutánskych
vlnách,
Zjavil sa Utu, svetlo rozdávajúc nebu, zemi.
Tu
Ziusudra poodchýlil okienko na obrovskej arche
A Utu, héros,
zoslal svoje lúče do mohutnej archy.
Ziusudra, kráľ a
vládca,
Pred bohom na tvár padol,
Kráľ obetoval bohu vola,
na dôvažok barana dal zabiť.
Podobnú správu o potope zaznamenáva babylonské dielo Epos o Gilgamešovi. Tento epos sa datuje do obdobia cca 2000 rokov p.n.l., prípadne ešte neskôr. V Epose o Gilgamešovi rozpráva Babylončan Uta-napištim o tom, ako ho Boh varoval pred potopou. Do veľkého člnu naložil Uta-napištim svoju rodinu, zlato, striebro, domáce zvieratá a tiež zvieratá po páre z každého druhu, ktoré žili v prírode. Potom sa spustil dážď a prišla potopa.
Obrovskú potopu opisuje tiež sumerská listina kráľov, ktorá menuje kráľov z doby pred potopou a po potope. Podobne aj asyrsko-babylonský epos Atra-Hasis (zachoval sa v odpise na troch tabuliach z r. 1635 pred Kr.) obsahuje príbeh človeka od jeho stvorenia po potopu.
Spomienka na potopu sa nezachovala len v oblasti Mezopotámie. Bádateľ profesor J. Riem zistil, že existuje asi 300 rôzne početných národov, ktoré vo svojich povestiach a mýtoch majú zmienku o veľkej potope. Podľa iných prameňov traduje potopu dokonca až 600 kultúr!
Vychádzajúc z toho, že veľkú potopu si pamätajú všetky národy zeme bez ohľadu na to, kde v súčasnosti žijú, môžeme sa domnievať, že potopa zasiahla celú planétu. Zároveň ale fakt, že si veľkú potopu tradujú národy na opačných stranách zemegule napovedá aj tomu, že ľudia, ktorí túto potopu prežili, boli z mnohých rôznych národov a svetadielov.
Otázka, či bola potopa Božím trestom alebo k nej došlo "prirodzeným" procesom, je zavádzajúca. Boh málokedy koná tak, že obíde prírodné zákony. Je vysoko pravdepodobné, že ani v prípade tejto kataklizmy to nebolo inak.
Začiatok potopy Biblia opisuje slovami: "V roku šesťsto života Noachovho, druhého mesiaca, sedemnásteho dňa toho mesiaca, toho dňa sa roztrhli všetky žriedla velikej priepasti, a otvorili sa prieduchy nebies. A bol príval na zemi štyridsať dní a štyridsať nocí."
Veta: "roztrhli všetky žriedla velikej priepasti a otvorili sa prieduchy nebies" v iných prekladoch Biblie znie:
vyrazili všetky pramene obrovskej prahlbiny, roztvorili sa nebeské uzávery
vyvalili sa všetky pramene veľkej hlbočiny a otvorili sa nebeské priepusty
prepukli všetky žriedla veľkej prahlbiny, otvorili sa okná nebies
vyrazili všetky žriedla veľkej priepasti a roztvorili sa stavidlá nebies
Tieto slová opisujú katastrofu nepredstaviteľných rozmerov. Voda sa valila spod zeme aj zhora. Mohlo k takémuto niečomu dôjsť?
Na svetlo vychádzajú skutočnosti, o ktorých sme donedávna nevedeli: skupine odborníkov pod vedením Stevea Jacobsena z Univerzity v Illinois sa podarilo dokázať hypotézu, s ktorou vedci pracovali už dlhšiu dobu. Podľa výsledkov prieskumných vrtov pravdepodobne našli obrovský oceán nachádzajúci sa v hĺbke asi 660 km pod zemským povrchom. Tento objav otvoril hneď niekoľko otázok a to ako o vzniku svetového oceánu, ale aj o tom, ako sa obrovské množstvo vody pod zemský povrch dostalo. Obrovský potenciálny oceán pod zemským povrchom má údajne toľko vody, že by dokázal naplniť všetky oceány na povrchu Zeme a to hneď 3-krát. Vedci ale nehovoria o voľnom oceáne vody, ale o vode viazanej v mineráloch hlboko pod zemským povrchom. Voda sa tam nachádza vo vrstvách minerálu ringwoodit, čo je forma olivínu, ktorý kvôli vysokému tlaku a teplote vo veľkých hĺbkach mení svoju kryštalickú štruktúru.
Je tu otázka, čo spôsobilo uvoľnenie masy vody z podzemia? Mohlo to byť v dôsledku zrážky s nejakým vesmírnym telesom? Bola na príčine sopečná aktivita? Alebo išlo o masívne pohyby litosférických dosiek, ktoré spôsobili tento jav? Alebo túto obrovskú spúšť spustili ľudia svojimi aktivitami? Možno niekedy v budúcnosti, keď objavovanie a veda pokročia, dostaneme odpoveď na túto otázku. Ale mýty národov hovoria o tom, že takáto obrovská katastrofa sa udiala a bola nesmierne devastačná.