Vyvolený národ
Abrahám – otec množstva. Človek, ktorý poznal históriu svojho pôvodu. Podľa niektorých tradícií mladého Abraháma vychovával v jednej etape jeho života Šem, Noachov syn, ktorý vedel, odkiaľ pochádza a vybral si, kam bude smerovať.
Abrahám bol človek, ktorý si vyberal priestor, v akom chce žiť. Opustil mestské vymoženosti a stal sa pútnikom. Je o ňom napísané, že "čakal na mesto s pevnými základmi, ktorého staviteľom a tvorcom je Boh." Abrahám vedel, že nič na tomto svete nemá pevné základy, len to, čo vybuduje Boh. Toto svoje presvedčenie odovzdal svojmu synovi Izákovi a ten ďalej svojmu synovi Jakobovi. Takto sa rodila línia tých, pre ktorých bol výrok: "ja a môj dom budeme slúžiť Hospodinovi," vyhlásením o tom, na koho strane sú.
Abrahám nebol chudobný nomád, ktorý by s pár kozami hľadal v púšti trsy trávy. Bol to veľmož do takej miery, že mal svoju súkromnú armádu. Keď túto malú ríšu po ňom prebrali jeho potomkovia – Izák a po ňom Jakob, rodina už mala v regióne silné korene. Ale účelom Abrahámovho rodu nebolo založiť si silné korene, ale
ostať vo vzťahu so Stvoriteľom a
spolupodieľať sa na tom, aby sa výrok Hospodina v raji na adresu pokušiteľa: "Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu," mohol naplniť.
Abrahámovi potomkovia neboli dokonalí, neboli "dobrí ľudia". Ale Boh pre vzťah dôvery, ktorý mal s Abrahámom, držal nad týmto rodom svoju ruku.
Jakob, Abrahámov vnuk, mal dvanásť synov. Vzťahy medzi nimi neboli pekné. Kvôli tomu, že ich najmladší brat bol u ich otca najviac obľúbený, ho chceli zabiť. Napokon ho "len" predali do egyptského otroctva. A tu sa začal rodiť národ, ktorého si Boh vyvolil. Nie pre ich kvality, nie pre ich schopnosti, ale pre ich otca Abraháma, ktorý Bohu dôveroval.
Zrod národa
Aj keď boli Abrahámovi potomkovia bohatí, aj na nich doľahol hlad a nedostatok, ktorý postihol celý región. Jakob, už starý muž, sa rozhodol, že pôjdu do Egypta nakúpiť obilie. Netušil, že ho tu čaká najväčšie prekvapenie jeho života.
Medzičasom sa Jozef, ktorého bratia predali do Egypta, stal faraónovým poradcom. Bol upozornený Bohom, ktorého ctili jeho predkovia, že príde hladomor. Jozef urobil opatrenia a hladomor sa v Egypte neprejavil tak, ako v okolitých krajinách. Egypt dokonca mohol obilie aj predávať.
Keď sa pred Jozefom objavili jeho bratia s prosbou o pomoc, nepoznali ho. Ale on ich áno. Jozef musel v sebe spracovať ich zradu a až potom prezradil svoju identitu. Do Egypta sa napokon presťahovala celá rodina a zostala tam – neplánovane – mnoho desaťročí. Starý Jakob, ktorému Boh dal nové meno Izrael, nikdy neprestal žialiť nad stratou svojho najmilšieho syna. A keď sa s ním zvítal po mnohých rokoch, Jakob zaplakal: "Teraz môžem umrieť, lebo som videl tvoju tvár a že ešte žiješ."
Po Jozefovej smrti upadlo pomaly do zabudnutia aj to, kto pôvodne boli príslušníci cudzieho národa v Egypte. Faraón urobil z Izraelitov otrokov a dlho trpeli pod ťažkým jarmom. Keď sa dejiny opäť dostali do rozhodujúceho bodu, narodil sa Mojžiš.
Mojžiš bol synom zotročeného národa a narodil sa v dobe, kedy chlapci, narodení izraelským rodičom, nesmeli prežiť. Ale Mojžiš sa narodil nie preto, aby vzápätí musel umrieť, ale preto, aby Boží plán mohol pokračovať. Miesto náručia smrti si Mojžiša privinula náruč egyptskej princeznej a on vyrastal na faraónovom dvore.
Mojžiš musel prejsť osobnými skúškami, ktoré z neho vytesali muža, pripraveného splniť svoje poslanie — aj keď o ňom ešte netušil.
Zrod proroka
Mojžiš dozrel v Božieho proroka za dramatických okolností. Jeho premena z egyptského princa na nástroj Božej moci sa neudiala rýchlo, ani jednoducho. Ale keď bola premena hotová, Egypt stál pred možno najťažšou skúškou svojich dejín.
Prišla chvíľa, keď sa dejiny mali posunúť bližšie k vyvrcholeniu ľudskej drámy. Nástrojom tohto posunu sa stal Mojžiš, ktorého Biblia nazýva najpokornejším z ľudí. Jeho úlohou bolo vyviesť svoj národ – Izrael z otroctva na slobodu. Nie preto, že by sa Boh rozhodol zrušiť otroctvo v Egypte, ale preto, lebo Jeho rozhodnutie v raji nestratilo platnosť.
Egypt bude musieť čeliť udalostiam, ktoré napokon zlomia pýchu jedného z najmocnejších vládcov vtedajšieho sveta.
Mojžiš predstúpil v sprievode svojho brata Árona pred faraóna a žiadal od neho, aby prepustil Izrael z otroctva. Ale vládcovia nemajú radi, keď im niekto niečo nariaďuje. Faraón vzdoroval. Vtedy nastúpila moc, ktorej nositeľom bol Mojžiš:
Voda v Níle a v celom Egypte sa zmenila na krv – faraón neustúpil
Tisíce žiab zamorili Egypt - faraón neustúpil
objavili sa hejná komárov, vší a napádali ľudí aj zvieratá - faraón neustúpil
Mračná múch naplnili domy Egypťanov - faraón neustúpil
Mor dobytka privodil úhyn hospodárskych zvierat, ktoré patrili Egypťanom - faraón neustúpil
Na koži ľudí a zvierat sa objavili bolestivé vredy - faraón neustúpil
Ničivé krúpy s ohňom zničili úrodu a stromy - faraón neustúpil
Kobylky zožrali všetku zeleň, ktorú ušetrilo krupobitie - faraón neustúpil
Hlboká tma trvajúca tri dni prikryla Egypt - faraón neustúpil
Prišla najťažšia a najbolestivejšia rana - smrť všetkých prvorodených v Egypte, od faraónovho syna až po prvorodené zo zvierat. Izraeliti, ktorí označili dvere krvou baránka, boli ušetrení.
Až táto osobná bolesť zo smrti syna donútila faraóna skloniť sa a prijať kapituláciu. Izraeliti mohli odísť.
Každá z týchto rán nezasahovala len krajinu a jej obyvateľov, ale aj istoty, na ktorých Egypt staval svoju moc. Nebol to zásah mečom ani útok nepriateľa. Bola to konfrontácia s mocou, ktorú Egypťania nepoznali — a práve preto bola jej sila taká desivá.
Odchod z Egypta
Bývalí otroci, potomkovia Abraháma, ktorý veril Bohu, si v rýchlosti balili svoj majetok a vydali sa na cestu za cieľom, ktorý bol vzdialený nielen v priestore, ale aj v čase. Mojžiš stál v čele týchto pútnikov a viedol ich – k moru.
Keď sa faraón spamätal zo smrti syna, vzkypela v ňom zlosť a rozhodol sa potrestať Mojžiša a otrocký národ. Povolal si svoje vojsko a vyrazil v jeho čele prenasledovať a zničiť tých, ktorí si trúfali pokoriť ho.
Mojžiš viedol svoj ľud pomaly. Dav tvorili nielen muži, boli to hlavne deti, ženy, starší – nemohli si dovoliť rýchly pochod. A načasovanie bolo znovu presné. Keď vyčerpaný dav došiel k moru, z diaľky sa dvíhalo mračno prachu, ktoré vírili faraónove vojská. To už bolo veľa. Mužovia Izraela sa s hnevom obrátili PROTI Mojžišovi: Prečo si nás vyviedol z Egypta?! Videli len problém, kričal z nich strach. Otroctvo je istota každodenného jedla, istota strechy nad hlavou. Tento dav nevedel, čo so slobodou.
"Nebojte sa! Vydržte a uvidíte, že dnes vás Hospodin zachráni. Egypťanov, ktorých dnes vidíte, už nikdy neuvidíte!" - Mojžiš nalieval nádej do vystrašených ľudí, ale aj jemu sa stiahlo vnútro. Pred nimi more, za nimi faraón s vojakmi. Zrejme volal k Bohu o pomoc, lebo Boh jeho otcov k nemu prehovoril: "Prečo voláš ku mne o pomoc? Rozkáž Izraelitom, aby sa pohli! Ty zdvihni svoju palicu, vystri ruku nad more a rozdeľ ho, aby Izraeliti mohli prejsť jeho stredom po suchu. Ja však zatvrdím srdce Egypťanov, oni sa budú hnať za nimi. Na faraónovi, na celom jeho vojsku, na jeho bojových vozoch a na jeho jazdcoch sa oslávim. Egypťania poznajú, že ja som Hospodin, keď sa oslávim na faraónovi, na jeho bojových vozoch a na jeho jazdcoch."
Mojžiš stál pred najveľkolepejšou scénou v známych dejinách. Zdvihol svoju palicu, vystrel ruku a vodná hladina sa rozostúpila. Vytvoril sa koridor na prechod. Izraeliti vstúpili na morské dno, ktoré bolo teraz suché. Nad nimi sa týčila z dvoch strán vodná stena. Ponáhľali sa. Hnal ich strach z faraóna a strach z toho, čoho boli svedkami. Do vodného koridoru vstúpili otroci, na druhej strane z neho vychádzal ľud, ktorý práve prešiel smrťou.
Faraón a jeho vojsko také šťastie nemali. Vkročili na miesto, kde už neplatili ich zákony. A to miesto sa stalo ich hrobom.
Zmluva
Izrael mal pred sebou veľmi dlhú cestu a jej začiatok bola púšť. Mojžiš vyviedol svojich ľudí z egyptského otroctva, ale nedokázal otroctvo dostať z ich vedomia. Ľud, naučený žiť v otroctve, sa musel učiť, ako byť slobodným.
Aj keď bol Abrahám, praotec Izraelitov, otcom viery, títo jeho potomkovia nepoznali živého Boha. Možno vedeli o ňom, odovzdávali si pri večerných ohňoch príbehy o Abrahámovi, o Izákovi, o Jakobovi – ale je veľmi pravdepodobné, že pre nich bol Boh len zjednocovací prvok zotročeného národa. Pri putovaní púšťou často žialili za bezpečím Egypta. Nevedeli – a nevedel to ani Mojžiš, že stoja pred udalosťou, ktorá poznačí smerovanie nielen ich samotných, ale aj celého sveta.
Hospodin – Boh – Stvoriteľ vyzval Mojžiša, aby vystúpil na vrch Sinaj. Na vrchu Sinaj sa malo uskutočniť stretnutie Architekta vesmíru a Abrahámovho dediča vo viere. Boh začal budovať koridor, ktorým vytvorí bezpečné a jedine možné hranice, v rámci ktorých môže byť zrealizovaný plán na záchranu padlých ľudí.
Sinaj stenal pod mocou, ktorá sprevádzala zostup Stvoriteľa do nášho sveta. Biblia popisuje, čo sa dialo: "a tretí deň zrána začalo hrmieť a blýskať sa, ťažký oblak ležal na vrchu a zaznieval veľmi silný zvuk trúby …..Celý vrch Sinaj bol zahalený dymom, pretože Hospodin zostúpil naň v ohni a jeho dym vystupoval ako dym z pece; celý vrch sa veľmi otriasal.... Zvuk trúby znel stále silnejšie; Mojžiš hovoril a Boh mu hromovým hlasom odpovedal."
Ťažko je pochopiť to, čo sa dialo. Nie anjel, ale samotný Boh sa rozprával s Mojžišom! A Mojžiš to prežil. Ale zbytok ľudu bol dôrazne varovaný: "Hospodin povedal Mojžišovi: "Zostúp dolu a varuj ľud, aby sa nikto neodvážil preniknúť k Hospodinovi a nepokúšal sa ho uvidieť, lebo by veľa z nich zahynulo." Voči takej moci, ktorá tvorí svety z ničoho, je ľudské vedomie bezbranné. Prečo to dokázal Mojžiš? Bol pokorný. Jeho praotec Abrahám hostil u seba Božích vyslancov, Mojžiš išiel ďalej – rozprával sa s Tým, ktorý JE. A nezahynul. Dalo by sa povedať, že ego v jeho vedomí zaujalo to správne miesto: stáva sa správcom vedomia, nie jeho vládcom. Mojžiš prenechal vládu Hospodinovi. Preto ho stretnutie s Ním nezničilo.
Na Sinaji Boh – Stvoriteľ odovzdal Mojžišovi Zákon. Zákon je súhrnom Božích požiadaviek pre to, aby človek mohol vstúpiť do vzťahu s Ním. Desať prikázaní je zrkadlom Božieho charakteru a v našom svete predstavuje hranicu, ktorá vytvára pre ľudské bytosti bezpečný priestor pre zmysluplný život. Boží hlas to potvrdil: "Budete zachovávať moje ustanovenia a moje príkazy. Človek, ktorý bude podľa nich konať, bude z nich žiť. Ja som Hospodin."
Teraz už Izraeliti netvorili len spoločenstvo na základe spoločného predka. Stali sa nositeľmi zmluvy medzi Bohom a potomstvom Abraháma. Boh si vyvolil týchto ľudí. Nie pre ich kvality, nie pre ich vieru – ale pre vieru ich praotca, ktorého nazýval svojím priateľom.
Izraeliti museli žiť dlho na púšti. Vystriedala sa jedna generácia, aby sa z nich vyplavilo vnútorné otroctvo. Až keď vyrástla generácia slobodných ľudí, mohol Izrael vstúpiť do zeme, ktorú Boh zasľúbil potomkom Abraháma.