Pokánie a znovuzrodenie

Ježiš Kristus otvoril dvere k návratu, Svätý Duch pomáha v procese návratu – ako to, že na zemi nechodia samí svätci? Preto, lebo návrat nie je jednostranný.

Dvere môžu byť otvorené — ale ak nimi nikto neprejde, ostávajú len otvorené, nestanú sa priestorom na prechod. Pomocná ruka môže byť podaná — ale ak sa jej nikto nechytí, nič sa nezmení.

Vo vedomí človeka tróni ego. A návrat do spojenia so Stvoriteľom má jednu podmienku:
to, čo doteraz rozhodovalo, musí ustúpiť. Ego však nemá záujem vzdať sa svojej pozície.
A tak zostáva na tróne.

Ježiš Kristus raz hovoril s mužom, ktorý patril medzi duchovnú elitu Izraela. Rozprávali sa o tom, ako sa dá žiť v Božom kráľovstve. Ježiš mu povedal: "Ak sa niekto nenarodí znovu, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo." Nebola to vyhrážka. Ani požiadavka. Len jednoduché konštatovanie: kto sa nenarodí znovu, nemôže uvidieť Božiu realitu – nemá na to vnútorný nástroj.

Čo teda človek potrebuje, aby mohol vstúpiť do tejto reality? Roky štúdia? Duchovné techniky?
Výkon? Nie. Ani jedno z toho.

Keď bol Ježiš ukrižovaný, spolu s ním zomierali dvaja zločinci. Jeden z nich sa v tej chvíli obrátil k nemu a povedal: "Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva." Nebola to dokonalá modlitba a nebola to naučená veta. Bol to obrat. Umierajúci človek v tej chvíli uvidel, že jeho život mal zlý smer a pred ním stojí posledná možnosť tento smer zmeniť. Ježiš mu odpovedal: "Dnes budeš so mnou v raji." Ten muž nestihol nič napraviť, nestihol nič dokázať. Len sa otočil. Od seba — k nemu.

A práve tejto otočke hovoríme: pokánie. Túto otočku neurobí človek vtedy, keď umiera – nie vždy. Robí ju vtedy, keď tuší, že v živote zablúdil a potrebuje sa nájsť.

Pokánie – čo je a čo nie je

Slovo pokánie v mnohých ľuďoch vyvoláva odpor. Spája sa s vinou, s tlakom, s pocitom, že človek musí niečo povedať alebo dokázať. Ale pokánie nie je výkon.
Pokánie sa nedá vynútiť, nedá sa "urobiť správne" - pretože pokánie je pohyb.

Je to chvíľa, keď človek, ktorý vo svojom živote kráčal nejakým smerom, dospeje k poznaniu, že týmto smerom už ďalej ísť nechce. Nie preto, že by mu to niekto prikázal, ale preto, že to sám uvidel.

A vtedy sa zastaví. Nie na dlho, len na okamih, ktorý je dôležitejší než všetko, čo bolo predtým.

Pomaly sa otočí a - jednoducho zmení smer. A presne táto zmena smeru - to je pokánie.

Zmenou smeru sa otvorí nový priestor. Ešte nie cieľ, nie "tam sa musím dostať". Len priestor, ktorý je čistý, otvorený, neznámy. Pôvodný smer žitia ešte celkom nezmizol, ale už viac neláka.

Pokánie nie je o tom, čo človek cíti. Niekedy ten pohyb môže byť spojený s ľútosťou, inokedy je prítomné len ticho. Ale podstatou pokánia nie je emócia. Jeho podstatou je rozhodnutie. A práve tento okamih rozhodnutia — jednoduchý a pevný — otvára priestor pre zmenu, ktorú človek nedokáže vytvoriť sám, ale môže ju prijať.

Svätý Duch pozýva človeka k pokániu – k zmene smeru života. A toho, kto toto pozvanie počuje a reaguje naň, toho Svätý Duch pomôže previesť transformačnou skúsenosťou, ktorej hovoríme znovuzrodenie.

Znovuzrodenie

Narodiť sa znova nie je možné z vlastnej moci. Dá sa to len prijať, zveriť sa do Božej ruky. Znovuzrodený človek je nové stvorenie. Z hľadiska biológie je stále ľudský druh, ale má inú úroveň vedomia. Prorok Ezechiel hovorí: "Dám vám nové srdce a nového ducha do vášho vnútra." (Ez.36,26) Nové srdce a nový duch = iná úroveň vedomia, schopnosť vnímať Božiu prítomnosť a Jeho vôľu.

Znovuzrodenie nie je zmena presvedčenia, ale zmena zdroja, odkiaľ človek čerpá životnú energiu. Už nie viac zo seba (čo je vyčerpateľný zdroj = sviečka, ktorá hasne), ale z pôvodného Zdroja života. Kto sa rozhodne znovu sa narodiť, tomu Svätý Duch podá pomocnú ruku - a nielen podá ruku, ale sa spojí s jeho duchom, aby ľudský život mohol byť trvalo spojený s Bohom. Stráca sa ilúzia sebestačnosti, čo je pre padlé ego, naučené riadiť vedomie človeka, extrémne náročné.

Čím sa vyznačuje znovuzrodenie?

Znovuzrodenie následne prináša so sebou život z Ducha. Čo v praxi znamená žiť z Ducha? Znamená to nemať seba samého za hlavný zdroj energie a istoty ( = "ja to zvládnem", "ja to vydržím", "ja nesklamem" ….). Život z Ducha sa v bežnom živote vyznačuje:

• dôverou – "nie moja vôľa, ale tvoja nech sa stane"

• úprimnosťou – schopnosťou povedať "Neviem", "Teraz nie", "Toto nezvládam" …

• zodpovednosťou, ale bez stáleho tlaku na seba; ak aj človek padne, nezrúti sa – je zakotvený v Zdroji = v Bohu

• slobodou konať; znovuzrodený človek vie pomôcť, ale aj odmietnuť bez pocitu viny – jeho hodnota nie je odvodená od užitočnosti

• bez strachu zo zlyhania; každý robí chyby, ale tie nás neoddelia od Boha

• neprítomnosťou manipulácie – láska neznamená kontrolu, ani "duchovné" vedenie druhého človeka

Kto sú znovuzrodení

Základná charakteristika znovuzrodených ľudí sa dá povedať jedným slovom: svätí. Apoštol Peter hovorí: "ako je svätý Ten, ktorý vás povolal, aj vy buďte svätí". Čo sa skrýva za týmto slovom? Nie je to charakterová vlastnosť, ale konkrétny stav vedomia nového človeka.

Svätý v hebrejčine je KADOŠ. Toto slovo znamená: oddelený, vyčlenený, patriaci Bohu – ale nie v zmysle izolácie, ale v zmysle: "určený pre iný účel".

Ďalšie charakteristiky tohto stavu vedomia:

• odlíšený pre Boha, patriaci Bohu

• kvalitatívne odlišné

• nedotknuteľné

• úplne iné než stvorenie

• nepoškvrnené, nedotknuté tým, čo je bežné.

Byť svätý neznamená:

• dokonalý

• bezchybný

• morálne čistý

Znamená byť: iný.

Prečo nie je každý veriaci človek znovuzrodený?

Človek má prirodzene strach z toho, že ak Boha "pustí k ovládaču", stratí sa. A tak verí, ale na diaľku. Vytvorí si s Bohom vzťah, ale nepustí Ho k tomu, aby sa stal jeho zdrojom existencie. Je dôležité uvedomiť si, že Boh nikoho nenúti k znovuzrodeniu. Znovuzrodenie sa ponúka, nevnucuje sa. Boh nikdy neničí slobodnú vôľu človeka.

Veľmi často sa stáva, že proces znovuzrodenia je zamieňaný s

• emóciami ("cítil som niečo silné")

• rozhodnutím ("uveril som")

• správaním ("začal som žiť lepšie")

• náboženskými terminológiami, ktoré sa preberajú ako vzor komunikácie ("som spasený")

Najčastejšie dochádza k tomu, že sa náboženské nadšenie zamieňa so znovuzrodením – hlavne u novoobrátených ľudí. Ako rozlíšiť tieto stavy vedomia?

Náboženské nadšenie:                                                            

- je spojené s novým objavom, zážitkom

- vyznačuje sa patričnosťou ku komunite

- je závislé na podnetoch

- posilňuje ego človeka: Ja som ten, kto našiel... kto objavil … kto prežil …

- vytvára hranicu: ja (my) – oni

- moralizuje, súdi

- má okamžité odpovede

- potrebuje mať jasné hranice (náboženské, filozofické, vieroučné...)

- nepripúšťa otázky

- nadšenie má svoju krivku: rýchly nástup, rýchle vyhorenie – alebo nástup fanatizmu

- vzťahy sa komplikujú, pribúdajú konflikty, vytráca sa jemnosť, pochopenie

- vo vzťahu k druhým je prítomná potreba presviedčať, opravovať, zachraňovať

- vzťah k druhým je podmienený ich spoluprácou, súhlasom

Znovuzrodenie:

- nezávisí od zážitkov, od emócií, od patričnosti ku komunite

- nepotrebuje nič dokazovať, vie mlčať

- nepotrebuje sa brániť

- lebo jeho zdroj existencie je v Absolútnom Vedomí

- znesie otázky bez paniky, pozná Pravdu, nie je ohrozený hľadaním odpovedí

- žije v pokore

- nie je ohrozený argumentami rozumu

- rast je pomalý, ale stabilný

- je tu prítomnosť ticha, trpezlivosti

- prítomná vnútorná sloboda

- narastá vnútorná integrita

- je prítomný rešpekt k slobodnému rozhodovaniu druhých

- schopnosť milovať bez kontroly, bez vnucovania, bez manipulácie "pre dobro"

Zhrnutie:

Tri znaky znovuzrodenia:

1. Zmena centra vedomia

• ego je zosadené z trónu

• Boh sa stáva vrcholnou autoritou ľudského vedomia

2. Iný typ rozhodovania

• objaví sa vnútorné vedenie

• a schopnosť ísť proti sebe, keď treba

3. Trvanie

• nejde o jeden oddelený zážitok, ani nie o obdobie nadšenia

• je to trvalý stav, základ, na ktorom nový človek buduje svoju existenciu.

Znovuzrodenie je obnovenie vzťahu s Bohom takým spôsobom, pri ktorom sa Boh znovu stáva zdrojom identity človeka, nie len jej adresátom. Nevraciame sa k tomu, kým sme boli, ale rodíme sa k tomu, čím máme byť.

Znovuzrodenie nie je to, čo si o sebe človek myslí. Je to to, z čoho reálne žije.

Pravdivosť znovuzrodenia sa ukáže v čase, nie v momente vyhlásenia.