Čakanie

Eva stála na zastávke. Autobus mal meškanie. Pozrela na hodiny. Ešte päť minút.

Pohľad padol na cestu. Nič.

Vytiahla si telefón z kabelky. Pozrela na displej, vypla ho. Znova sa pozrela na cestu. Ešte tri minúty.

K zastávke prišiel starší muž. Sadol si na lavičku vedľa nej. Chvíľu sedeli potichu.

"Na čo čakáte?" spýtal sa.

Zaskočilo ju to – aj to, že sa prihovoril, aj jeho otázka.

"Na autobus," odpovedala zdráhavo.

Muž sa usmial.

"A okrem toho?"

Chcela niečo povedať. Ale ostala zarazená. Pozrela na cestu, potom na hodiny. Ešte dve minúty.

"Vlastne už ani neviem," povedala napokon potichu.

Muž prikývol: "To býva najdlhšie čakanie."

Znova sa usmial úsmevom, ktorý veľa prezrádzal.

Autobus prišiel, dvere sa otvorili. Ľudia nastupovali.

Eva vyložila nohu na schodík autobusu. Váhavo sa otočila – ale muž tam už nesedel.

Nastúpila do vozidla. Sadla si k oknu. Autobus sa pomaly pohol.

Eva pozrela von oknom a prvýkrát si uvedomila… že čakala márne. Neprišiel.