Hodnota

Stará pani pomaly prešla za panelák a ťažko dosadla na lavičku pri chodníku. Poobzerala sa a s tichým úsmevom vytiahla z tašky igelitové vrecko. Zašušťanie vrecka sa nieslo vzduchom a zachytili ho tí, pre ktorých to bol signál, že je tu NIEKTO. Holuby na konároch okolitých stromov sa pomaly, opatrne začali zlietať k nohám starej ženy. Tá na nich pozrela so súcitom a vysypala im chlebové omrvinky. Bol to jej každodenný rituál. Únik zo samoty, ktorá ju doma obklopovala a zvierala. Holuby spokojne zobkali z trávy omrvinky. Neďakovali jej za láskavosť, len ju ticho prijímali.

Spoza paneláka sa ozvali kroky. Z tieňa budovy sa vynorila drobná postava. Dievčatko, také trojročné, zbadalo kŕdeľ holubov a v úžase sa zastavilo. Chvíľu sledovala vtáky a potom sa nadšená k nim rozbehla. Holuby vyplašene vzlietli a dievčatko ustrnulo v pohybe. Zdvihlo oči k starej pani a spýtalo sa: "Odišli?" Pani sa nežne usmiala: "Neboj sa, oni sa vrátia."

Dievčatko stálo v rozpakoch, nevedelo, čo ďalej. Pani znovu siahla do tašky a vybrala z nej čokoládovú tyčinku. "Vezmi si, je chutná," - ponúkla maličkej. Kúpila ju cestou sem. Pre istotu. Dievčatko si zobralo ponúkanú tyčinku a na tváričke sa jej rozlial úsmev. Vtom sa spoza paneláka vynorila ďalšia postava. Po chodníku kráčala mladá žena, pohľad fixovaný na obrazovku mobilu, keď si spomenula, že nie je sama. "Maja, kde si?!" - nervózne sa pozrela na dievčatko. Majka sklopila oči, úsmev jej zmizol z tváre. "Tu, mami," - povedala potichu. Matka k nej pristúpila a zbadala nerozbalenú tyčinku v jej rúčke. "Nevravela som ti, že od cudzích nič neber?" - a s hnevom jej vytrhla tyčinku z ruky a hodila ju do koša. Starej pani nevenovala ani pohľad. Chytila dcéru za ruku a pridala do kroku.

Stará pani sledovala vzďaľujúce sa postavy. Dievčatko sa ešte opatrne obzrelo a zakývalo jej. Pani jej venovala smutný úsmev.

Holuby sa znova spúšťali do trávy a pokračovali v zobkaní. Všetko bolo tak, ako pred chvíľou, len farby akoby trochu vybledli. Akoby sa skrylo slnko.