Krása

Vstala som skoro ráno, aby som stihla všetko nachystať: raňajky pre nás troch, veci do roboty, skontrolovať dcérkinu aktovku – čo dneska v nej chýba a skontrolovať oblečenie Tomáša – môjho muža. Občas mu unikne fľak od oleja, alebo kúsok obeda na košeli.

Bolo to ráno, ako každé iné – možno trošku lenivejšie. Kým som sa spamätala, bolo veľa hodín. V panike som si naťahovala na seba sukňu, sveter, hnala dcéru k rýchlejšiemu pohybu a vybehla som z domu naštartovať auto. A kľúče mi padli medzi kamene. "Do hája!" - zamrmlala som v hneve a hľadala kľúče medzi kameňmi. A vtedy som to uvidela: medzi kameňmi vyrastala sedmokráska. Jediná, hlavičku mala naklonenú, zrejme smädná. Zarazila som sa. Jej krása – nevinná, tichá ma ohromila. Chvíľu som na ňu pozerala očarená jej jednoduchosťou a – vznešenosťou. Pribehla ku mne dcéra a sledovala môj pohľad. "Jééééj! Tá je krásna!" - vyletelo z nej. "Mami, ona je smädná!" - vyhŕklo z dcériných úst. Otočila sa pre vodu. Naplnil ma hlboký pokoj. Kam sa ponáhľam? Veď vedľa mňa je Krása. A ráno na chvíľu prestalo utekať.