Len pekný deň

Gizka sa pozerala cez okno do záhrady. Slnko ešte nebolo vysoko. Vzduch bol svieži, priezračný.

Záhrada bola udržiavaná. Chodníky lemovali rozkvitnuté ruže, pod stromami sa ukrývali lavičky. Bol to pohľad, ktorý jej dával pocit, že žije.

Spomenula si, ako ju Martin požiadal o ruku a ona bez rozmýšľania povedala svoje Áno. Ten pocit šťastia sa jej hlboko usadil v tele a držal ju nad vodou aj vtedy, keď prišli životné skúšky. Zmizol až potom, keď sa Martin rozhodol, že ona už nie je dosť dobrá na to, aby stála po jeho boku. Našiel si mladšiu, reprezentatívnejšiu. A – cieľavedomejšiu. Obrala ho o všetko, na čo bol tak hrdý a Martin ostal sám. Napokon sa jeho jediným spoločníkom stal alkohol.

Za oknom poletovali vtáci. Chytali hmyz, štebotali. Gizka sa usmiala a tie drobné prejavy života za oknom ju napĺňali hlbokým pokojom.

Spomienky sa jej znovu vynorili. Spomenula si na svoje deti a zaplavila ju hrdosť. Stáli pri nej, keď sa jej rúcal život, keď nevedela, ako pokračovať ďalej. Aj keď opustená, neostala sama. Neostala bez lásky.

Za ňou vrzli dvere. Vošla žena v bielej uniforme – sestrička. Pristúpila k nej a chytila rúčky invalidného vozíka, v ktorom Gizka sedela.

"Pani Gizka," oslovila ju, "vrátime sa do vašej izby, o chvíľu vám prinesiem raňajky."

A s jemným úsmevom tlačila vozík po dlhej chodbe ústavu.