Ranný rituál

Sylvia a Tomáš sedeli pri stole bez slova. Toto bol ich raňajší rituál: prestretý jedálenský stôl s voňavou kávou v strede. Obaja mali radi tento raňajší tichý čas. Pri jedle a pokojnom rozhovore si naplánovali deň a potom rovnako naladení vykročili do nového dňa. Ale toto ráno bolo iné. Nad stolom sa vznášal neviditeľný mrak, ktorého ťažoba im nedovolila hovoriť.

Tomáš mal včera firemnú akciu a prišiel domov veľmi neskoro. A – opitý. Sprievodný znak ich firemných akcií. Sylvia na neho čakala a každou hodinou jej narastala nervozita. Keď sa konečne otvorili vchodové dvere, tlak v nej praskol a ona vybuchla. V návale hnevu mu povedala nepekné, zraňujúce slová. Tomáš bez slova odišiel spať do obývačky a Sylvia takmer v noci nespala. Dokola si vyčítala: "Prečo som nebola ticho?" A teraz ticho bolo medzi nimi. Nie ticho porozumenia, ticho z napätia.

Sylvia mala sklonenú hlavu nad tanierom a natiahla sa pre pečivo. Vtom zacítila dotyk Tomášovej ruky. Aj on si bral pečivo z košíka. Zdvihla hlavu a pozrela sa na neho. Jeho oči sa jej zabodávali do tváre – bez hnevu. Veľmi jemne sa usmial a podal jej pečivo do rúk. Sylvii sa zaliali oči slzami a sotva počuteľne šeptla: "Odpusť". V očiach Tomáša sa objavila neha a odpovedal jej: "Nemám čo."