Slnko v duši

Milan sedel na lavičke v parku. Vedľa neho jeho verný spoločník zlatý retríver. Tmavé okuliare na očiach a biela palička v rukách prezrádzali život, uzavretý v tme. Ale aj keď nevidel slnečné lúče, cítil ich teplo na pokožke – a to nateraz stačilo.

Pár metrov od neho sa hral malý Petrík. Jeho otec sa tiež vyhrieval s knihou v ruke na jarnom slnku. Sem-tam zdvihol oči, aby videl, či je Petrík v poriadku. Petrík využíval na hru všetko, čo park ponúkal. Vetvičky stromu, mäkkú trávu, dokonca aj mravce na vysokom mravenisku. Ale očkami stále pokukoval po krásnom psíkovi. V jednu chvíľu sa rozhodol. Vystihol, kedy je otec pohrúžený do deja knihy a potichu prišiel ku psovi a hladil ho po krásnej srsti. Bola to tichá chvíľa medzi nimi dvomi.

Vtom otec zbadal, čo robí jeho syn. V panike vyskočil na nohy a zvolal: "Peter, nechaj toho psa!" Petrík ustrnul strachom, ale nezľakol sa len on. Milan sa strhol tiež a mykol hlavou. Tmavé okuliare mu spadli z tváre na zem.

Otec chytil syna za ruku a ťahal ho preč od psa. Petrík neprotestoval, len ľútostivo pozrel na chlpáča. Vtedy uvidel, že muž si nevie nájsť svoje okuliare. Vytrhol sa otcovi z rúk a pribehol k Milanovi. Zdvihol okuliare z trávy a podal mu ich. "Ďakujem," povedal Milan s jemným úsmevom. Petrík ho sotva citeľne pohladil po ruke a vrátil sa k otcovi. Milanovi sa v hrudi rozlialo teplo.