Spoločník

Pani Jarka sedela na svojej terase s kávou v ruke. Sledovala, ako sa príroda prebúdza do nového dňa a - cítila samotu. Chýbal jej spoločník, jej verný psík Andy. Nedávno ho pochovala pod mohutný strom za domom.

Dopila kávu a vrátila sa do domu. Otvorila počítač a bez rozmýšľania si vyhľadala stránku mestského útulku. Prechádzala obrázky psov na adopciu. Pekní, mladí, hraví… ale nič v nej nezarezonovalo.

Už chcela stránku zavrieť, keď si všimla malé okienko bokom. Iný obrázok. Iný pohľad.

Pod ním stálo: "Doniesli nám ťažko postihnutého psíka, ktorý asi bude trvalým obyvateľom nášho útulku. Volá sa Čoky."

Jarka sa zastavila. Dlho sa na ten obrázok pozerala.

A potom vstala.

V útulku ju zaviedli ku klietke.

Čoky stál trochu bokom. Krásny pes. Oči mal otvorené, ale prázdne.

Jarka pristúpila bližšie. Čoky zbystril. Neisto sa pohol jej smerom: krok, zastavenie - krok, zaváhanie. Napokon došiel až k mreži.

Jarka natiahla ruku a pohladila ho po hlave. Čoky sa jemne naklonil, aby sa jej dotýkal viac.

Chvíľu držala jeho hlavu vo svojej dlani. Ticho, ktoré ich obklopovalo, prinieslo rozhodnutie.

Jarka otvorila dvere klietky.

"Poď domov," povedala s nehou v hlase.