Túžba po živote

Pani Jarka ležala pod prikrývkou a ťažko dýchala. Nemocničná izba bola plná pachov, ktoré nepripomínali vôňu jej domova. Pokúsila sa vybaviť si posledné chvíle pred pádom, ale spomienky boli rozmazané. Keď sa prebrala, už bola v nemocnici.

Opatrne pohýbala hlavou. Dalo sa. Poobzerala sa po izbe. Bola v nej sama. "Aj tu som sama," pomyslela si smutne. Samota bola jej najvernejší spoločník.

Vtom sa otvorili dvere a dnu vošla jej dcéra aj s vnučkou.

"Ahoj, mami," pozdravila ju dcéra Lenka. "Ty si nás poriadne vystrašila! Našťastie ťa našla susedka, išla za tebou."

Pani Jarka sa smutne usmiala. "Áno, našťastie suseda ma navštívi z času na čas."

Lenka pochopila slabú narážku, ale nechala ju bez odozvy. Vytiahla z tašky veľkú bonboniéru. Položila ju na stolík vedľa postele. "Tu ti asi dezerty nebudú podávať," povedala s úsmevom.

Jarka sa pozrela na bonboniéru. Už roky si nedala do úst nič sladké. "Ďakujem," povedala ticho.

Vnučka Evička stála pri babkinej posteli a skúmavo sa na ňu pozerala.

"Babi," spýtala sa, "ty ešte neumrieš, že?"

Lenka zalapala po dychu a s hnevom sa pozrela na dcéru: "Evička! Čo to hovoríš?!"

Dievčatko zahanbene sklonilo hlavu. Nepochopila, čo bolo na jej otázke zlé. Ale babka Jarka sa srdečne zasmiala.

"Nie, Evička, asi ešte neumriem," odpovedala jej.

Evička ju objala okolo krku cez všetky hadičky, na ktoré bola Jarka napojená.

"Tak to sa veľmi teším," povedala s neskrývanou radosťou a dala svojej babičke veľkú pusu na líce. A potom zo svojej malej kabelky vytiahla niekoľko stoniek fialiek a podávala ich babke: "To som natrhala pre teba."

Jarka prijala kvety so širokým úsmevom.

Keď návšteva odišla, Jarka poprosila sestričku o malý pohárik s vodou. Dala drobné kvetiny do vody a s úsmevom sledovala, ako sa im narovnávajú lístky. Aj ony chceli ešte chvíľu žiť.