Zlý uhol pohľadu

Dedo Ondrej vstúpil do priestoru predajne. Pokladníčka sa na neho pozrela a privítala ho: "Dobrý deň." Ondrej po nej fľochol pohľadom a odvetil: "Dobrý!" S neprístupným výrazom v tvári zobral nákupný košík a vošiel medzi regále. Chodieval do predajne potravín vždy o tomto čase, lebo vedel, že vtedy tu nebýva veľa ľudí. Nemýlil sa, aj teraz bol v malej predajni sám. Užíval si pocit, že nikoho nemusí obchádzať, nikto mu nezavadzia pri výbere tovaru.

Vtom sa otvorili znovu dvere a do predajne vošla skupinka mladých ľudí. Neboli hluční, len veselí. S úsmevom kývli hlavami pokladníčke a vošli do priestoru s policami. "Už len toto tu chýbalo!" - zamrmlal si dedo Ondrej pod nosom. Pichľavým pohľadom sledoval mladých a na tvári mal výraz nevôle. Nevedel prečo, ale títo noví zákazníci v ňom dvíhali žlč. V mysli sa mu na krátky okamih objavili spomienky. Tiež bol mladý, bezstarostný! A teraz?!

S nákupným košíkom si to zamieril k pokladni. Povykladal nákup na pult a čakal, kým pokladníčka blokovala. "Mala by ste si na nich dávať pozor!" - povedal s nepríjemným tónom v hlase a hlavou pokynul k mládeži. Pokladníčka mu odvetila: "Nič zlé nerobia."

Dedo si mlčky zobral tovar a pomaly si ho ukladal do sieťky. K pokladni prišla aj malá skupinka. Pokojne čakali, kým pokladníčka nablokuje aj ich nákup. Dedo Ondrej si uložil poslednú vec do sieťky a keď ju zodvihol, spodok sa roztrhol a nákup bol v tom okamihu na zemi. Nešťastne sa pozeral na nehodu. Mladí ľudia to uvideli a bez slova mu začali zbierať veci zo zeme. Pokladníčka sa na nich pozrela s uznanlivým úsmevom, len dedo Ondrej zvesil zahanbene hlavu a potichu povedal: "Ďakujem!"